Viera

Začnem asi od začiatku. Let bol fajn. Pre mna. Nie pre moju batožinu. Tá si totiž zacestovala ešte dalšie dva dni navyše…. Vraj sa stratila ešte před talianskom (prestup som mala v Ríme), čiže ju asi zabudli naložit…..

Prišla som teda do NYC, a zistila som, že moja batožina ešte nie. A nebola som jediná. Bola nás tam pekná kopa. Takže som musela vytiahnut všetku svoju znalost anglického jazyka, aj z malíčku, aby som podala stažnost. Teta bola čierna a milá. Potom mi aj vysvetlila, ako mám volat na domáce číslo, kde rozmenit prašule, aby som mohla volat.

Z letiska na metro som sa dostala bez vačších problémov. No na metro som čakala 20 minút. Neuveritelne. Trocha som sa v tom metre bála. Cudzie mesto, cudzie tváre, a ked mi čosi povedia, ani nerozumiem. Metro stálo 2 doláre, a mohla som prestúpit. To je lepšie než v Budapešti :P.

metro sa nemože fotit :P

našla som hostel bez vačších problémov. Nebolo to bohvie čo, ale na manhattane, za prijatelnú cenu, a mali sme sami izbu. Zalahla som do postele mrtva.

Magda dorazila okolo 10tej. Sme sa vyobjímali, nevideli sme sa tak dva roky.

Musím povedat, že som bola rada, že ako pravý stredoeurópan, som z lietadla zobrala všetko, čo dali, a co som nespotrebovala. To bolo moje jediné štastie. Mala som aj zubnú kefku a pastu. Inak by nebola.

Časový posun som zvládla celkom v pohode. Bolo to, akoby som bola na párty, a do rána hore. Podla našeho času sme išli spat tak ráno o 6. no o cca 12 nášho času som bola hore, a nemohla som spat… to bolo dva dni, na tretí den som bola už uplne prisposobená.