Viera

Domov som išla minulý týžden už vo štvrtok večer. Pred pol 10 som pred panelákom. Niekto stojí pri dverách a odomkýna. Známa postava, pozriem sa lepšie, a je to sused zo šiesteho. No zbohom, pomyslím si, akurát on mi chýbal. Moc ho totiž nemusím.
Telefonoval. Išiel ešte k poštovým schránkam, ja som zamierila k výtahu. Výtah bol tam. Nastupujem, a počujem, ako sa sused blíži. počkat, či zdrhnut?
čertík na jednom pleci mi vytrvalo tlačil do hlavy, rýchlo zavri a zdrhni.
anjelik na druhom pleci mi hovorí, že som slušne vychovaná, a počkaj na neho.
ten ich vzájomný boj bol velký...... no, nakoniec vyhral anjel. teda som ho počkala.
nastúpil do výtahu, a hned prvá otázka.
- A kde si teraz?
- V budapešti - odpovedám, možno trochu namyslene
- a čo tam robíš?
- no, investovanie - a ešte som mu asi v 2 vetách vysvetlila o čo ide
- ááááno? - zaleskli sa mu oči
- uhm - no čo iné mám dodat?? zastali sme na tretom, vystupujem
- a ty konkrétne čo robiš?
dodala som dalších pár viet. a ako som tak hovorila, a v jednej vete zazneli peniaze a investovanie, normálne som videla v jeho očiach také tie malé doláriky, ako mal strýko držgroš pri počutí slova peniaze.
- no, my máme peniaze v tých, ako sa to volá, fondoch - dodáva on

dalej sa pýtal ešte na všelijaké kraviny, chcela som íst už domov, bola som unavená, nevyspatá, hladná, a na záchod som musela. Lúčil sa so mnou so slovami: niekedy sa porozprávame, a ešte sa mu na chvílku objavili doláriky v očiach. no mne sa s ním vobec nechce. jednak ho nemusím (ono to má svoje dovody), a ani sa mi to nechce vysvetlovat, kedze z toho nič mat nebudem.
dodám ešte že penazí nemajú málo. vlastnia záhradu, kde pestujú zeleninu na odpredaj. asi dve letá som u nich v tej zelenine pracovala (tomu bude pomaly aj 10 rokov), ako platili na tie časy celkom slušne, ale namakala som sa tam ako kon.