Viera

Upozornujem, že som na svadbe bola naposledy, kde som mala asi 10 rokov, moc nemám s čím porovnávat. Teda, čo sa týka zvykov. Určite sa to líši aj v rámci Slovenska.

Vypýtanie nevesty od rodičov (vraj) prebiehalo tak, že ženích po nu došiel k rodičom. (balkonová scéna :D) a najprv mu ponúkli 12 ročné dievča, povedal, že nechce, je príliš mladá, potom starenu (prezlečený chlap) a nakoniec nevestu. Celé to riadil (podla Dii) starejší (madarsky je to "vőfély" keby to niekoho zaujimalo. Je to osoba mimo rodiny (vačšinou), ktorá zabezpečuje jednak zábavu, a jednak akýmsi srandovným, rýmovaným sposobom upozornuje na to čo sa chystá, čo nasleduje. Bol to teda starší pán, bol dobrý, nebolo to vobec nútené, umelé.

Ked som do domu nevesty dorazila ja, už len starejší sa lučil v mene nevesty od rodičov, od susedov, od súrodencov, a od slobodných kamarátok (tuším všetky sme boli nevydaté). Ešte zopár oficiálnych fotiek (inak fotky budem mat asi úžasné, všade som revala), a išli sme do kostola.

Kráčala som k oltáru :) ale nie v bielom ale v bordovom. A nie prva, ale asi tretia…. Najskor išiel ženích s mamou, a čakal na nevestu. Nevestu bral otec, za nimi, blondaté dievčatko s prstienkami, a za nimi ja, ako družička, a ešte jedna slečna - družička (cca 14-15 rokov má).

Sadli sme si. Sedela som tak, že skoro kazdej fotke z kostola budem v pozadí, a zas urevaná. Bolo to pekné, dojemné. Šak aj preto som bola urevaná. Svadba v kostole je určite krajšia než na mestskom úrade, omnoho. Aj knaz vyzeral byt pohodák.

Vyšli sme z kostola. Je zaujímavé, že sa nezvyknú davát neveste kvety. Na to som sa aj spýtala, a divne sa na mna pozerali, že prečo by dávali neveste kvety. Aj ked mali čast pred mestským úradom, bola som jediná, kto doniesol kvety. Vtedy som si myslela, že preto, že nikto nie je z budapešti, každý cestoval. Ale nezvykne sa.

Pár oficiálnych fotiek, a kúsok od kostola sa mohli hádzat lupene ruží. Tak sme ich na nich hádzali. Potom nasledovalo hádzanie nevestinej kytice, ktorá z nás bude dalšia….. Starejší poprosil slobodné slečny, aby podišli bližšie. Vačšinou nerady sme tam šli. Postavil sme sa za nu. Bola som v uhle, kam bola malá šanca, že sa dostane kytica. Presne do uhlu sa postavili dve cca 9-10 ročné dievčatká. Tak to som už začala rozmýšlat, že keby to chytila niektorá z nich, a ona bude nasledujúca, tak kedy preboha sa dostaneme na rad my, baby všetky približne mojho veku. Tak to by teda bolo. Naštastie kyticu hodila dost dozadu, a chytila to nejaká dlhovlasá holka, ktorá tam bola s frajerom (nevyzeral nadšený :D ), a kedže sme boli kamarátky nevesty (síce ja oboch), nepoznali sme ju.

Každého z nás, pri hádzaní kytice, napadla reklama na pivo, podaktorí možno poznáte. Nevesta hádže kyticu, a vzadu stoja nedočkavé holky, ktoré sa snad až pobijú o tú kyticu. Nedaleko sedia partneri tých dievčat. Jeden sa zdvihne a v momente hodenia kytice sa rozbehne, vyskoči, dopadne na face, (chvílka napatia) ale chytí kyticu, a ostatní chlapi sa začnú radovat (potom si začnú hádzat medzi sebou takýmto štýlom pivo ;) )

Po gratuláciách, bez kvetov teda, sme sa pešo vybrali do reštaurácie, nebolo to daleko, cez park. Som sa rozprávala so ženíchovým svedkom, je to fajn chalan, tiež sme sa videli asi trikrát v živote (na zásnubách, na prvej svadbe, a teraz) , ale rozumieme si. Teda zas on si rozumie skoro s každým.

 Fotka svadobného páru:

Moja kytica družičky

Ešte bude pokračovanie…