Viera

V sobotu poobede odišla spolubývajúca s frajerom do reštaurácie na obed. Vrátili sa dost neskoro, až večer. Akurát som bola v kuchyni. Videla som že Ági má v ruke ružu, hm, normálka (teda len u mna nie, som dost málo krát dostala kvietok). A potom mi hned pchala ruku do ksichtu, ja že čo. No prsten. Frajer ju požiadal o ruku. Po 7,5 rokoch spoločného chodenia. Bolo na nej vidiet, že bola štastná. Tak mi porozprávali, že po dobrom jedle, on vybral prsten, a spýtal sa jej onú otázku.....
Som sa zdekovala do izby, že teda, nebudem im liezt do kapusty, som si pozerala svoj Test národa (tentokrát bol test pamati), ale okolo 10tej sa ma spytali, či s nimi nemám chut vypit trochu šampanského. No, najprv som trochu protestovala, že predsa len, je to ich den, ich zásnuby, tak sa im tam nechcem pliest, a oni, že nech len pekne dojdem. No tak sme si pripili, som im zagratulovala. A popravde trochu aj závidela. Hlavne teda kvoli tomu, že to ten chlap urobil bez nátlaku, dobrovolne. To sa mi páči. Som si uvedomila, jak som od toho ja daleko..... Ved ani chlapa nemám, a ani sa nič nerysuje.... (a minule sa ma gynekologička spýtala, či sa nechystám ešte detičky rodit.... no tak uz na to asi fakt mám vek) Ale ako sme sa tak bavili o svadbe, a tak, tak som až tak velmi nezávidela. A nejak sa mi nepozdáva, slovo snúbenec a snúbenica, neviem, znie mi to divne. A na jednej strane trochu zato závidím, ale neviem, si predstavit, že by som niekomu povedala áno. (možno je to tým, že som sama). No tak snád raz aj na mna príde rad.....